Každý má svou volbu: Pohodlně plout do otroctví, nebo vstoupit do PROTIPROUDU
Je nový banskobystrický „hejtman“ Marian Kotleba neonacista? Jaké má šance v parlamentních volbách? Co se to vlastně děje za naší východní hranicí?

Je nový banskobystrický „hejtman“ Marian Kotleba neonacista? Jaké má šance v parlamentních volbách? Co se to vlastně děje za naší východní hranicí?

29. 11. 2013

Tisk článku

přináší zasvěcený pohled na událost, která vzrušila nejen Slovensko, ale stala se také předmětem hysterické mystifikace českého mediálního mainstreamu

Redakční poznámka Protiproudu: Tento mimořádně zajímavý článek ponecháváme ve slovenské verzi. Nejen proto, aby se naši čtenáři „pocvičili“ v jazyce, který ještě před dvěma desetiletími patřil k běžné všeobecné „výbavě“. Především však máme pocit, že některé reálie i myšlenky se pak nutně octnou „ztraceny v překladu“. A my stále máme tu unikátní možnost našim přátelům ze Slovenska rozumět ve všech významech tohoto slova. A měli bychom si ji uchovat.

PP

Neonacista, neofašista versus situačný politik

Jeden zo skúsených komunistov, pardon komentátorov (ono na Slovensku sú takmer všetky posty politológov, komentátorov, a mediálnych, ale aj úradných ochrancov ľudských práv vyhradené pre bývalých komunistov, a to vrátane ultranormalizačných aktivistov z osemdesiatych rokov) Marián Leško, označil novozvoleného banskobystrického župana za situačného politika, a následne vyhodnotil jeho pôvodný koncept národného štátu a stavovského systému ako fašistické, nadväzujúce na tradíciu prvej Slovenskej republiky, a na základe toho ho zaradil ako neo-fašistu.

Je a ostane pravdou, že  zakázaná prvá strana, ktorú M. Kotleba viedol, mala v programe parlament volený na stavovskom princípe. Konkrétne usporiadanie stavov malo znamenať, že by voliči nevolili v obvodoch územných (napríklad Slovensko je pre voľby do parlamentu, prezidenta a europarlamentu jednotný obvod, v samosprávnych voľbách existujú zväčša viacmandátové volebné obvody) ale v obvodoch podľa povolaní.

Tento bod programu nemožno považovať za fašistický už len preto, že podobne sa volí írsky senát - Senead Eirean, a napriek korporatívnym obvodom sú tam volení zástupcovia politických strán. Naviac slovenská ústava samozrejme nikde nezakotvuje ani ochranu politických strán pred tzv. nezávislými kandidátmi. 

Najvyšší súd považoval za hlavný problém tohto bodu programu registráciu voličov /nedávno zavedenú, kritizovanú a pozmeňovanú v Maďarsku/, ktorá mala bližšie nepopísaným spôsobom obmedzovať volebné právo.

Časť elektorátu Kotlebu reaguje na jeho kritiku „neriešených problémov za 20 rokov“ ale rozdiel je ten, že Kotleba na rozdiel od Babiša si vybral reálny problém, ktorý skutočne je zanedbávaný, a netvrdí úplne bez rozmyslu, že by štandardné strany nerobili nič.

Strane bolo tiež vyčítané, že chce obmedziť volebné právo príslušníkov menšín, lebo národnostné menšiny mali mať vlastnú „kúriu“ v parlamente, kde by bolo zastúpení podľa princípu reciprocity, teda iba vtedy ak je zabezpečené zastúpenie v parlamente pre slovenskú menšinu v ich materskej krajine.

Je pritom zrejmé, že toto nemohlo obmedziť ale len rozšíriť volebné práva menšín, pretože by okrem iného vzniklo zákonné právo na parlamentné zastúpenie pre nepočetné menšiny s najmenej jedným poslancom (pre každú menšinu),  a dodatočnými mandátmi pre menšiny, ktorých materské krajiny zabezpečujú zastúpenie slovenskej menšiny v parlamente. Bol to zrejme pokus o obnovu akéhosi tlaku na Maďarsko, ktoré dlhodobo odopiera parlamentné zastúpenie menšinám napriek tomu, že im právo na takéto zastúpenie priznalo v ústave.

Podľa najvyššieho súdu išlo o snahu znevýhodniť menšiny, čo pri prijatí výkladu sudkyne v odôvodnení, že menšinový program strany nemožno vykladať tým spôsobom ako tvrdili zástupcovia strany (a ktorým si ho vykladal aj autor tohoto článku, keď  si ho prečítal ako osoba, ktorá na jeho tvorbe nebola zúčastnená), a to z toho dôvodu, že protirečí duchu strany, ktorý sa prejavoval v iných častiach programu, v národnom princípe, a napokon aj v činnosti strany.

Tomuto odôvodneniu Najvyššieho súdu sa dá rozumieť, dá sa s ním polemizovať, alebo len prosto vziať na vedomie.  Na jeho základe možno Mariana Kotlebu v čase jeho vedenia Slovenskej pospolitosti  - Národnej strany označiť za človeka, ktorý programovo nadväzoval na fašizmus. Najmä v situácii ak pozorovateľ je komunista, a symboliku neoľudáctva automaticky zaradí k fašizmu.

Pre závery o novozvolenom banskobystrickom županovi je to trochu primálo. Jeho prvá strana bola zrušená v roku 2006, potom kandidoval na kandidátke Slovenskej ľudovej strany (taktiež nadväzujúcej na tradície HSĽS ale pre minimálny vplyv ponechanej na okraji záujmu systému, a programovo dnes kresťansko-sociálnej) a napokon založil stranu novú, ktorej sa ešte budem venovať.

Situácia: Bezpečnostné riziko

Samozrejme, sústredenie na cigánsku/rómsku otázku by mohlo byť indikátorom toho, že líder Ľudovej strany Naše Slovensko je situačný politik. Situácia s neprispôsobivou časťou cigánskeho etnika, a najmä s kriminalitou (médiá radi o nej píšu ako o drobnej  majetkovej kriminalite napriek tomu, že máme na Slovensku azda každý mesiac vraždu dôchodcu s páchateľmi z tejto etnickej skupiny a to hovorím iba o mediálne známych prípadoch).

Situácia dospela tak ďaleko, žepodľa bývalého Splnomocnenca vlády pre rómske komunity Miroslava Polláka aj vládna stratégia integrácie do roku 2020 uvádza, že ak sa nebude plniť, bude po nej už nasledovať iba bezpečnostná stratégia spojená s ohrozením územnej celistvosti. Nie som si síce istý, či vlády rátajú s tým, že sa etnickej skupine vyčlenia nejaké bantustany, alebo že sa vzbúri bývalá majorita so snahou založiť si vlastný štát, ale samotný fakt, že – aspoň na papieri  - niekto videl situáciu už ako zrelú na obavy o územnú celistvosť v horizonte 8 rokov, je celkom dostačujúca pre záver, že hovoríme naozaj o zlyhaní, ktoré nevyrieši ani migrácia majority z postihnutých území (ako som sa ja sám donedávna domnieval). Dá sa vlastne povedať: Situácia dospela tak ďaleko až zrodila situačného politika (doposiaľ aktivistu).

Antipolitika alebo prečo Kotleba nie je Babiš

Mnohí komentátori už porovnávali hlasy „odporu“ a mobilizáciu voličov (Kotleba v prvom kole získal „iba“ 21 % hlasov oproti sodemitovi Maňkovi so 49,5 %) s kandidatúrou a hviezdnym úspechom Babiša v českých voľbách, ale keďže človek so záznamom o spolupráci s ŠtB a antisystémovým kričaním proti všetkým politikom za 20 rokov, nie je extrémistom, jeho úspech až tak médiá nevydesil (hoci by ich mal práve desiť viac už len preto, že si ich bez rozpakov skupuje).

Aj časť elektorátu Kotlebu reaguje na jeho kritiku „neriešených problémov za 20 rokov“ ale rozdiel je ten, že Kotleba na rozdiel od Babiša si vybral reálny problém, ktorý skutočne je zanedbávaný, a netvrdí úplne bez rozmyslu, že by štandardné strany nerobili nič.

Istým spôsobom je aj Kotleba predstaviteľ antipolitickej politiky, tzv. Desatoro ĽSNS je značne populistické a ako sami autori hovoria, ich snahou bolo predostrieť  jednoduché riešenia. Rovnako ťaží zo sentimentu oblastí postihnutých krízou, a rovnako ako Babiš ťaží z osobného príbehu.

Rozdiel je v tom, že kým u Babiša je to príbeh úspechu, u Kotlebu je to príbeh istej neústupnosti, či zásadovosti. Teraz je pravdupovediac úplne jedno, či ten príbeh je pravdivý, alebo či ako poukazujú niektorí bývalí spolupracovníci , či okoloidúci (ako si na záver ukážeme, nie práve spoľahlivý prameň) je pravdivý len čiastočne, a je spojený s mnohými  nuansami, odbočkami, či striedavo aplikovanými taktikami.

Vzhľadom na tradíciu konzervatívnej diktatúry, ktorá je v našej historickej pamäti a je aj v historickej pamäti susedného Maďarska, je nepravdepodobné, žeby Marian Kotleba zoskupil okolo seba ľudí, ktorí naozaj majú záujem zvrhnúť demokratický režim.

Naša kaviarenská inteligencia už samozrejme odsúdila voličov Kotlebu zato, že v ňom vidia obraz hrdinského odporu, človeka vláčeného policajtami tu a tam, obviňovaného a právoplatne oslobodzovaného. Predseda vlády obvinil médiá, že mu robia kampaň. Niektorí komentátori vládu, že mu robila kampaň tými (na prvý pohľad skutočne dementnými) útokmi ťažkoodencami.

Úspech tohoto obrazu bol zdôvodnený našou mentalitou (resp. mentalitou akýchsi frustrovaných sedliakov a nízkopríjmových robotníkov v zaostalých regiónoch), ktorí zrazu vidia Jánošíka, či prenasledovanú obeť. 

Mapa bojiska

Doprajme si teraz rozhliadnutie, nie politologické ale ako by povedal súdruh Leško, situačné. Na pravo od  „strany Mariana Kotlebu“ (ako si v podtitulke svojich letákov hovorí ĽSNS v snahe priviazať k strane trochu z osobnej popularity svojho lídra) vidíme našu biedne neschopnú, ideovo vyprázdnenú SDKÚ-DS, ktorá do volieb v Banskej Bystrici nasadila Ľudovíta Kaníka, bývalého ministra, ktorý si dlhodobo robil kampaň na cigánskej otázke, a bývalého predsedu Demokratickej strany (so silným étosom SNP). Predsedom strany je taktiež bývalý člen predsedníctva DS (zlúčenej s SDKÚ M. Dzurindu) Pavol Frešo,  o ktorého názoroch na čokoľvek je ťažké čokoľvek povedať.

Ďalej tu máme stranu morských prasiatok – Kresťanskodemokratické hnutie ( podľa vtipu: čo má KDH s morským prasiatkom – nuž morské prasiatko sa tak volá a tiež nemá nič spoločné s prasiatkom ani s morom).  Strana, ktorá vyprodukovala troch kandidátov na prezidenta pre rok 2014 (bývalý predseda Čarnogurský, ktorý zo strany vystúpil,  homo novus Radoslav Procházka, ktorý zo strany vystúpil, a  bývalý predseda Hrušovský, ktorý dosiaľ zo strany vedenej  jeho bývalým protikandidátom Figeľom,  aspoň zatiaľ nevystúpil. Strana nezvláda nič viac, než dostať do parlamentu 1-2 konzervatívnych poslancov, ktorí sa potom v klube striedajú.

Nie nemyslím tým účasť v parlamente, tam sa stále pohybuje so slušným klubom, akurát, že väčšina klubu nemá na nič žiaden názor. Pre konzervatívneho voliča tak je vychádzajúcou hviezdou klubu poslanec-senior Jozef Mikloško, (brat dlhoročného poslanca F. Mikloška, ktorý medzičasom spoluzakladal odštiepeneckú stranu KDS).

Koho vidíme ďalej ? Nezvyčajnú skupinu zvanú Obyčajní ľudia a nezávislé osobnosti, ktorá napriek veľkému úspechu v získaní protestných hlasov v roku 2012 skzla k tomu, že robí parlamentné divadlo, a sekunduje vládnym socialistom tým, že práve ona nezmyselne nominovala vládneho splnomocnenca pre rómske komunity (skúste hľadať  druhý taký štát, kde opozičný poslanec vedie vládny úrad).

Potom tu máme Stranu Sloboda a Solidarita, rozdelenú na liberálne a libertariánske krídlo. Strana, ktorá kedysi mohla získať status salonfähig euroskeptika , sa ocitla na pokraji rozpadu pre nezvládnuté osobné ambície neúspešného kandidáta na predsedu, Jozefa Kollára, ktorý následne so značnou časťou klubu (menej zaťaženú kultúrnym bojom a väčšmi orientovanú na praktické ekonomické riešenia) vytvoril svojrázne spojenectvo s ďalším odídencom z KDH Danielom Lipšicom nazvané Nova-Dohoda (Nova je skratkou strany D. Lipšica, Nová väčšina, kým Dohoda názov platformy okolo J. Kollára, ktorá odišla z SaS potom čo sa ne-dohodla so staronovým predsedom Sulíkom). Aby toho nebolo málo tá liberálnejšia SaS postaví ako kandidáta na prezidenta posledného mohykána Občianskej konzervatívnej strany, Petra Osuského ktorého s liberalizmom nespája azda nič (sám je osobnostne a kultúrne konzervatívny evanjelik, ktorého azda len étos  SNP vedie trochu doľava).

Neschopnosť najmä parlamentnej opozície čímkoľvek zaujať

Je toho na vás veľa? Tak ako Roboám v Knihe kráľov naložím vám ešte viac:  Poslednou parlamentnou stranou  je Most-Híd, slovensko-maďarská strana s takmer kompletným maďarským poslaneckým klubom. V snahe poctiť slovenského diváka politickej frašky nejakým zreteľným programom, prišla s dlhodobou koncepciou mentálneho odstrihnutia slovenských Maďarov od Maďarska, ktorým má byť rozšírenie kultúrnej a prakticky vybudovanie územnej autonómie. Aby dala najavo svoj jasný dištanc od nacionalisticko-konzervatívnej (momentálne ešte chvíľu mimoparlamentnej) Strany maďarskej komunity tak podporila jej kandidáta na župana v Trnavskej župe, J. Berényiho, ktorý na báze sporného zákona o dvojitom občianstve odmietal pred voľbami odpovedať či je maďarským občanom, hoci dávnejšie zverejnil, že požiadal o maďarské občianstvo (ak by ho dostal, slovenské by mu zaniklo, pričom kandidovať na župana by mohol, ale nemohol by kandidovať do parlamentu a vlastne ani byť členom, nie to ešte predsedom strany).

Mimo parlamentu stojí ešte za zmienku Slovenská národná strana, pohybuje sa blízko piatim percentám a nezastihol ju taký rozklad ako bývalé HZDS. Po odstúpení bývalého predsedu Slotu sa chopil kormidla nový predseda Andrej Danko tak rázne, že sa loď skoro potopila. Strana sa snaži preladiť na euroskeptický konzervativizmus a dlhšie sa programovo vyhýbala práve cigánskej otázke (napriek neúspešnej snahe prvého podpredsedu Rafaja stranu orientovať aj na túto otázku aj na udržanie jej doterajšej národnej orientácie aj v iných otázkach.

Nový predseda vedie spektakulárny boj s bývalým predsedom strany, ktorého dôvodom je snaha dištancovať sa od nekultúrneho prejavu J. Slotu (k dobru Jána Slotu treba pripísať, že na rozdiel od viacerých kultúrnych poslancov Smeru i dnešnej opozície sa aspoň nebil v parlamente, a aj spotreba alkoholu je dnes v parlamente bez SNS podstatne vyššia než v jej parlamentných rokoch, ostatne po zázname z prejavu vtedajšej predsedníčky vlády pri vyslovovaní nedôvery v roku 2011 pochybnosti o väzbe medzi požívaním alkoholu a kultúrou).

Tým sme popísali celú pravicu ale nepopísali sme neschopnosť najmä parlamentnej opozície čímkoľvek zaujať.

Na druhej strane tu máme Smer-SD. Vládnu stranu, ktorá zintegrovala celú ľavicu, od neomarxistu Blahu (obdivovateľa všetkých komunisticko-socialistických režimov aké len nájdete) až po národné krídlo ministra kultúry Maďariča, a poslancov Podmanického, Blanára /župan žilinského kraja zvolený s podporou SNS/ osobitú koláž troch étosov – ľavicového étosu Slovenského národného povstania (aj s plnohodnotným triednym bojom) ľavicovo-liberálneho étosu LGBTI, a napokon aj ľudáckeho étosu (kresťanský socializmus s emancipačným nacionalizmom).

Po tomto zmapovaní treba ešte pridať, že najsilnejšia a najvplyvnejšia časť Smeru vlastne žiadnu ideológiu nemá. Všetky tri spomínané étosy sú sčasti brané ako mimikry (väčšinovým jadrom strany) a sčasti aj žité (neurčitou menšinou strany).  Funkčné členenie Smeru-SD tak pripomína koalíciu prúdov u Franca, akurát s tým, že nárazníkové pásmo netvorí prienik názorov ale názorové vákuum.

Veľká hra alebo Cui bono?

Považujem za nutné pripomenúť, že Marian Kotleba prakticky nemal kampaň. Súčasne treba pripomenúť, že mal antikampaň v denníkoch Sme a Pravda počas celého druhého kola. Táto antikampaň mala opačný účinok, mobilizačný.

Keďže editorov nepodceňujem, nemyslím si, že si neuvedomovali, že takáto kampaň posilní potenciál Mariana Kotlebu. Nie, nechcem tým naznačiť, že by ho podporovali. Ale z nejakého dôvodu bolo potrebné aby zvíťazil, alebo aby Maňka nezvíťazil. Každý vie, že Pravda má blízko k údajne ľavicovej vláde. Málokto si uvedomuje (aj keď za posledné roky je to čoraz väčšmi vidieť) ako blízko k nej má údajne pravicový denník SME.

Pre premiéra, ktorý ešte nutne potrebuje pokoj zbraní s cirkvou, a ktorý sa snaží držať LGBTI agendu na úrovni „low intensity conflict“ je zrejme celkom vítané ukázať únii, že tí naši europoslanci sú síce ideovo v poriadku pokiaľ ide o ich postoje v Europarlamente, ale na Slovensku sú nepoužiteľní.

 

Odhliadnuc od faktu, že SME nikdy pravicovým denníkom nebolo, treba zdôrazniť, že od vzniku prvej Dzurindovej vlády (široká koalícia) cez druhú Dzurindovú vládu (liberálno-konzervatívna vláda) a Radičovej vládu (opäť liberálno-konzervatívnu) sa SME čoraz ostrejšie vymedzovalo proti týmto vládam, a v poslednej vláde špeciálne proti politickým stranám, pričom sa dlhodobo podpore tešila iba prof. Radičová s jej konceptom nepolitickej politiky, históriu nestraníckeho aktivizmu, a bojom proti „straníckemu klientelizmu“. 

Naopak počas vlády Smeru-SD s SNS a ĽS-HZDS škandály menších koaličných strán boli hlavným cieľom týchto novín, kým škandály hlavnej vládnej strany (vo finančnom vyjadrení aj väčšie) uvädli do dvoch dní po zverejnení, nikdy neboli dosledované, a nikdy neboli rozpracovávané s takým použitím informácií z vnútra mocenských štruktúr, ako v prípade najmä SNS, ktorej Fico programovo preberal voličov. (SME mu k tomu robili užitočného idiota). Keď najnovšie obvinil premiér Fico médiá zo spoluviny na úspechu Kotlebu, špeciálne na tlačovej besede k výsledkom župných volieb, úkolovaná redaktorka nebola ani prekvapená, či vykoľajená.

Prečo možno usúdiť, že prehra (aj) v Banskobystrickom kraji vlastne premiérovi vyhovuje ?

Prvý dôvod, ktorý možno dobre vidieť, je odstavenie oboch europoslancov zo Smeru-SD, ktorí boli nominovaní na županov.  V prípade Beňovej-Flašíkovej ani netreba čitateľa otravovať ich spormi, a opozíciou Beňovej-Flašíkovej voči koaličnému formátu Smer-SD, ĽS-HZDS, SNS. Sú to skutočnosti jednak známe, a jednak sa dajú ľahko dohľadať. Ale prípad Banskobystrického kraja je čosi iné. Máme tu župana europoslanca, ktorý slovami okrídleného príslovia „sa nemiešal ani do svojich vlastných vnútorných vecí“.

Je to župan v oblasti, kde klub Smer-SD už integroval aj bývalého parlamentného poslanca za SNS, kde sa štruktúra SNS niekoľkokrát rozpadla, a kde dokonca môže byť socialistickým primátorom Krupiny človek obviňovaný z antisemitských vyjadrení. 

Pre premiéra, ktorý ešte nutne potrebuje pokoj zbraní s cirkvou, a ktorý sa snaží držať LGBTI agendu na úrovni „low intensity conflict“ je zrejme celkom vítané ukázať únii, že tí naši europoslanci sú síce ideovo v poriadku pokiaľ ide o ich postoje v Europarlamente, ale na Slovensku sú nepoužiteľní. Aj sama agenda trpí škandálmi a škandálikmi ktoré sa hromadia okolo Rady pre ľudské práva  a jej výboru pre LGBTI (o tom inokedy) .

Druhý dôvod: Konzervatívne názory, ak budú počuť z úst župana Kotlebu, možno ľahšie stotožniť s extrémizmom (jeden z dôvodov, prečo sa autor tejto state politicky neangažuje). Niektoré postoje strany, aspoň zverejňované postoje, naznačujú, že do roku 2016 nás čaká postupný presun náboženských konzervatívcov ku Kotlebovi práve pre agendu z únie.  Pokiaľ predseda vlády bude vedieť dobre menežovať svojich ministrov pri udržaní spomínaného konfliktu pod pokrievkou (čo sa zatiaľ viac menej darí) bude môcť odkryť karty až po úspešnej voľbe za prezidenta (alebo voľbe svojho kandidáta). Následne, od roku 2014 do roku 2016 bude Smer-SD poukazovať na potrebu širokého frontu proti extrémizmu (podobný pokus s označením SaS za extrémnu kvôli euroskepticizmu bol nepotrebný ale osvedčil sa ako funkčný).

Tretí dôvod: Kotleba v parlamente, spolu s jeho stranou, urobí prakticky nemožnou inú ako tzv. veľkú koalíciu, v skutočnosti bude legitimizovať  buď raz, alebo opakovane (podľa toho či tu bude ĽSNS na jedno volebné obdobie alebo na 30 rokov ako fancúzsky Národný front) vlády Smer-SD + KDH, Smer-SD+SDKÚ-DS,  a iné podobné verzie.

Je naozaj ĽSNS hrozba demokracii ?

Dnešný program strany je vlastne takmer neznámy, to čo je známe, sú vyjadrenia lídra, Desatoro strany, ktoré je niekde medzi konzervatívno-národnou stranou s ideou paternalistického štátu a antipolitikou so značne populistickým programom, ktorého populistické prvky ako dôchodkový vek 60 rokov, prešetrenie privatizácie s navrátením majetku štátu, alebo viazanie všetkých dávok a príspevkov na prácu (už len z hľadiska poistného systému a ústavných mantinelov)  v ĽSNS nemyslia vážne.

S týmto programom (čo je volebné desatoro pre voľby 2012 a teda nemožno tvrdiť že naň strana bude odkázaná na rok 2016) je strana (spolu s aktivitou a existenciou lokálnych štruktúr) asi skôr hrozbou pre seba samú. Hrozbou pre demokraciu by mohla byť povedzme v situácii ak by strana získala ústavnú väčšinu, a túto by obsadila 90 poslancami, ktorí by nejakou záhadou naozaj boli stúpencami  napríklad pôvodného programu SP-NS, a to by ho ešte museli chápať rovnako ako Najvyšší súd alebo možno ako naozajstné neonacistické skupiny.

Vzhľadom na tradíciu konzervatívnej diktatúry, ktorá je v našej historickej pamäti a je aj v historickej pamäti susedného Maďarska, je nepravdepodobné, žeby Marian Kotleba zoskupil okolo seba ľudí, ktorí naozaj majú záujem zvrhnúť demokratický režim. Naopak, pre konzervatívnu (aj ultrakonzervatívnu) tradíciu na Slovensku a to aj v situáciách, kde vytesňovala socialistov (v klasickom ľudáctve) bola a ostáva diktatúra skôr únikovým , či núdzovým riešením.  Nechcem tým vôbec poprieť, že pre odborníkov platených na hľadanie extrémizmu bude problém tak Kotlebu a jeho okolie označovať. Nechcem pri tom tvrdiť, že Kotleba je mravný etalón konzervatívca, ani hodnotiť jeho povahové vlastnosti, politickú zásadovosť či taktiku.

História  ako meradlo extrémizmu

Samozrejme, pre mainstream bude ešte dlhú dobu extrémizmom pozitívny (ba aj čiastočne pozitívny) pohľad na prezidenta Tisu.

Tento pohľad môžete zdieľať ak ste poslanec (či už KDH, Smeru-SD alebo SNS, samozrejme nemôžete zdieľať taký názor v SaS a  SDKÚ-DS Freša, Kaníka a Tatiany Rosovej, ktorá sa vlastne už definitívne stala DS vydanie 1944 len si práve nemôže dovoliť zakazovať  maďarské či nemecké školy na Slovensku), v SNS ho môžete zdieľať ako predseda strany (napríklad J. Slota) ale v takom prípade sa treba pripraviť na to, že nebudete ministrom.

Podobne je často znakom extrémizmu kritický postoj k bystrickej vzbure. O obetiach partizánskeho vraždenia, prípadne prechodu frontu, môžu písať regionálne médiá, a konzervatívny národno-kresťanský dvojtýždenník Kultúra ale  v slušnej spoločnosti ovládnutej boľševickými politrukmi, samozrejme nemôžete porovnávať  obete s obeťami. Vraždenie civilov povstaleckou armádou – nuž o tom už môže písať bez podozrenia z extrémizmu asi len riaditeľ Múzea SNP Stanislav Mičev.

Prezrádza to skôr tabuizáciu našej histórie, a súčasne istú neochotu priznať si, že pohľad na rozhodujúce udalosti z národných dejín nebude a nemôže byť jednotný (obdobným prípadom je v zásade Chile, kde si navzájom strany konfliktu dodnes vyčítajú civilné obete). 

To, že pozitívny postoj k prvej Slovenskej republike  nemusí byť extrémizmom celkom pregnantne vyjadril poslanec KDH Jozef Mikloško v odpovedi pre SME: „ Slovenský štát tu bol. A keby bol trval, mali by sme už pomaly 50 rokov vlastný štát a nemuseli by sme robiť to čo sme v deväťdesiatom druhom a treťom roku urobili.“

Alarmizmus

Sú ľudia, ktorým sa politika M. Kotlebu zdá primitívna ( nemožno si nespomenúť na známe filmové: „...jak primitivní. Ale jak účinné“). Niektorým sa zdá nepríjemným, nevhodným  jeho vystupovanie, alebo dokonca správanie v osobnom kontakte.  To je vlastne vec  estetického dojmu. 

Niektorým bývalým spolupracovníkom ako je V. Pavlík, sa nepozdávajú štruktúry strany, či spôsob akým je strana riadená.  To sú výhrady, ktoré môžu byť na mieste, ale neohrozujú demokraciu (každá strana nesie vo vienku deficit úcty k menšinovému názoru a zvyčajne sa naň sťažujú tí, ktorí sa ocitli v menšine, a vtedy, keď už sú menšina).

Niektorí moji známi ba aj blízki, boli z víťazstva M. Kotlebu zdesení, iní iba prekvapení , ďalší naplnení pozitívnymi očakávaniami, iní príjemne prekvapení, napríklad aj jeho verejným vyjadrením vďaky Bohu za pomoc vo voľbách. Niektorí sa chceli sťahovať do zahraničia, a iní zasa do Bystrice. 

Ale nemyslím si, že by to stálo za unáhlené závery.  Politika, akokoľvek ju nepolitika či konšpiračné teórie (vrátane pravdivých! ) vidia ako jednoduchú súvzťažnosť príčin a následkov, je závislá, ako každé komplexné ľudské konanie od obrovského množstva nezamýšľaných dôsledkov, neúplne realizovaných plánov, zmien v ľudských predsavzatiach a rozhodnutiach, preskupovaní záujmov a kooptovania outsiderov.

Nepodceňujem symbolický význam toho, že neoľudák zvíťazil v Banskej Bystrici (mohla by to byť zmena paradigmy). Ale v starej ľudovej strane rástlo, ako sama rástla, množstvo prúdov a jej politika v čase obsahovala dosť výrazné zmeny. Stranu Mariana Kotlebu, čakajú podobné zmeny spojené s podielom na moci, škandály a potreba im čeliť, všetky bežné ľudské zlyhania, spory a zápasy tak v samotnom župnom rámci, ako aj v prípade, že by z nej vybudoval parlamentnú stranu. 

PP


REKLAMA

Tagy článku

Doporučujeme

Chvilky pro totalitu na Václaváku: Přijeli voliči z celého protektorátu. Vedlejšák hlavního politruka? Spát a vstávat ve strachu. Kolik vyfasujete za schvalování atentátu? V listopadu uvidíme, zač je demokracie loket

Chvilky pro totalitu na Václaváku: Přijeli voliči z celého protektorátu. Vedlejšák hlavního...

Politruci vtrhli do škol: Týdny mediální nenávisti. Na naše děti si troufnou. Kdo jim to dovolil? Co takhle se učit matiku a češtinu? Soudruzi z Člověka v plísni by to potřebovali. Zašít se na stávce proti počasí je větší zábava

Politruci vtrhli do škol: Týdny mediální nenávisti. Na naše děti si troufnou. Kdo jim...

NEJČTENĚJŠÍ

Dokonalé spiknutí: Digitální vražda a vymazání ze světa. Mašinerie ukázala svou sílu. Jak zlikvidovat nepřítele Deep state? Okno také do naší blízké budoucnosti. Zkuste nahlas říci Alex Jones. Tohle tu ještě nebylo

Dokonalé spiknutí: Digitální vražda a vymazání ze světa. Mašinerie ukázala svou sílu....

REKLAMA
REKLAMA
Facebook Protiproud.cz
REKLAMA
REKLAMA
REKLAMA
Tento web používá k poskytování služeb, personalizaci reklam a analýze návštěvnosti soubory cookie. Používáním tohoto webu s tím souhlasíte.Další informace
Na začátek stránky