Každý má svou volbu: Pohodlně plout do otroctví, nebo vstoupit do PROTIPROUDU
Ukrajinské drama vrcholí: Občanská válka jako na Balkáně? Pokojné rozdělení jako v Československu? A kdo vlastně jsou opoziční nacionalisté? Zajímavá výpověď též na videu

Ukrajinské drama vrcholí: Občanská válka jako na Balkáně? Pokojné rozdělení jako v Československu? A kdo vlastně jsou opoziční nacionalisté? Zajímavá výpověď též na videu

28. 1. 2014

Slavomír Jančok polemizuje s Václavem Dandou o podstatě ukrajinské krize a přináší některé jiné pohledy na pozadí současných dramatických událostí

Článek Václava Dandy z minulého týdne o příčinách a smyslu ukrajinské „revoluce“ vzbudil mezi našimi čtenáři obrovský ohlas.

pp

Čtěte ZDE: Vrcholí pokus o státní převrat na Ukrajině: Zkušené tajné služby realizují známý scénář. Podivné vraždy, podivní mrtví.  Začala přípravná fáze války o Rusko?

Vyvolal ale také řadu debat a polemik. Asi nejzajímavější příspěvek nám přišel ze Slovenska. Rozhodli jsme se jej uveřejnit nejen proto, že je rovněž „protiproudný“, ale především, že nahlíží celý stále se stupňující problém úplně jinou optikou. Stojí za to věnovat mu pár minut. Ukrajinský problém je totiž tak zásadní a mnohovrstevný, že nechceme nabízet toliko jediný pohled, jako to činí hlavní média. Pan Jančok (známe ho z Protiproudu) o sobě ostatně sám říká:

Autor sa nikdy nesnažil ísť s davom, popritom však napriek svojmu rusofilstvu nemá nutkavú potrebu sa nechať zavrieť do blázinca. Videnie sveta ako šachovnice, vlastné ľuďom so záľubou v geopolitike, neodpovedá na ukrajinské otázniky, zato však ním mnohí proruskí publicisti riskujú, že nakročia cestu Štefana Krčméryho – cestu do blázinca.

pp

Nemohol som si nevšimnúť, že mnohí autori Protiproudu sú viac či menej obdivovateľmi „normality“ putinovského Ruska. Podobne ako oni, ani ja nezdieľam euroatlantické pahodnoty, ani si nemyslím, že sa dá Rusko posudzovať podľa zákonov proti propagácii homosexuality či zákona o zahraničných agentoch (okopírovaného od USA).

Zo skúsenosti slovenských biznismenov (zdieľaných napríklad na obľúbenej konferencii Ma3oshka, organizovanej „Čarnogurského“ Paneurópskou univerzitou a Ekonomickou univerzitou v Bratislave, ale občas aj niektorých mojich klientov) sa dá pokojne hovoriť o tom, že Rusko je podstatne usporiadanejšou krajinou než Ukrajina. Na druhej strane „priatelia Ruska“ podliehajú často zjednodušenému pohľadu, pri ktorom nevidia žiadne problémy Ruska (problémy, ktoré by mali rezonovať omnoho viac práve u ľudí, ktorí uvažujú o vyvažujúcej úlohe Ruska v Európe či širšom euroázijskom priestore), alebo ako jeho problém vidia „prozápadnú“ opozíciu.      

pp

Čtěte ZDE: Stratégové EU se pokoušejí vyvolat na Ukrajině státní převrat: Do Kyjeva míří polovojenské formace. Válka na evropském kontinentě je nám zase o něco blíže. Máme zajímavá videa                    

Čiernobiele videnie

Podobné vnímanie s obľúbenými teóriami o „najatej“ opozícii predstavuje aj posledný článok Václava Dandu tu na Protiproude. Človek sa až musí podiviť nad tým, že niekto sa vážne zaoberá predstavou udalostí na Ukrajine ako pokusu o prevrat, s platenými účastníkmi. Keď som podobné výlevy čítal na blogu Eduarda Limonova (šéfa ruských nacionálnych boľševikov, jedinečného kríženca nacizmu a komunizmu, ktorý dokázal skĺbiť všetky bláznovstva oboch ideológií), zasmial som sa nad všeličím, najmä nad tým, prečo tí slávni oligarchovia, ktorým tak prekáža Putin, neobjavili dosiaľ Limonovov recept na revolúciu, na ktorú treba iba mračná peňazí a dav bezdomovcov (nie tých duchovných ale skutočných núdznych).

Václav Danda však nepripomína Limonova. Skôr mi pripomenul geniálneho šachistu, tajomníka Matice slovenskej a jedného z mála umiernených predstaviteľov evanjelického autonomizmu v Československu, Štefana Krčméryho. Nadaný literárny kritik, redaktor a kultúrny pracovník (istú dobu ako redaktor pôsobiaci aj v Prahe), sa postupne čoraz väčšmi zamotával do osídel šachového videnia osobných i spoločenských konfliktov aby po nervovom zrútení skončil v ústave pre psychicky chorých v Pezinku, kde svoj život aj dožil považujúc sám seba i ľudí vo svojom okolí za figúrky šachu.

Autor state o prebiehajúcom pokuse o prevrat na Ukrajine si správne všimol zvolenie Janukovyča ako legitímny akt v demokratických voľbách, a z faktu, že protesty prerastajúce do rozsiahleho násilia sú do istej miery paradoxne podporované Európskou úniou. Do značnej miery však amputuje prirodzené korene konfliktnej situácie na Ukrajine a imputuje náhradné príčiny – napríklad snahu únie o oslabenie Ruska.                                         

„....nepocítili ako rastie, rozdeľovanie pokoja“

Vnútorné rozdelenie Ukrajiny, kde ruskojazyčná populácia tvorí vyše tretinu obyvateľstva, a to naviac sústredená v pobrežnom pásme od Odesy cez Krym až po Azovské more, a frustrácia Ukrajincov z toho, že dvadsať rokov musia predstierať neutralitu a venovať gro politických síl udržaniu vnútorného zmieru, akosi vypadli z tejto analýzy, a podobne z nej vypadli aj aspoň základné historické míľniky, a opis situácie je tak podľa môjho názoru neprípustne zjednodušený, v geopolitickom zmysle je potom postavený na hlavu.

Podobne ako v pobaltských krajinách ( a v menšej miere na Slovensku, v Maďarsku či Chorvátsku) sa v ukrajinskej spoločnosti bije étos víťazov druhej svetovej vojny, s étosom národným. Je a ostane pravdou, že haličskí Ukrajinci, hlavný elektorát nacionalistickej strany Svoboda, vnímajú podstatné historické udalosti najmä OUN Stepana Banderu inak ako Rusi na východe Ukrajiny, ale aj tamojší Ukrajinci, najmä okolo Charkova spojení s vnímaním Ukrajiny ako prirodzeného následníka Ukrajinskej SSR.

Nie je bez významu, že na Majdane sa objavil obrovský plagát Stepana Banderu, ani to, že FC Dinamo Kijev na svojej facebookovskej strane umiestnilo ako hlavný banner čiernu zástavu s červeným trojzubcom (trojzubec je inak symbol Ukrajiny, čierno-červená zástava je však – a vlaje čoraz častejšie na Majdane – zástavou Ukrajinskej povstaleckej armády).  Hoci niektoré opozičné strany sú umiernenejšie než iné (z trojice parlamentných UDAR, Svoboda a Baťkivščina je najliberálnejší UDAR, výrazne nacionalistická je Svoboda, kým v Baťkivščine sú všemožné protiruské elementy vrátane bývalých sociálnych demokratov, avšak sama už je programatikou  viac menej europravicou) ťažisko vývoja sa presúva k programu Svobody, a to práve preto, že množstvo demonštrantov je z UPA – Národnej sebaobrany, či Pravého sektora, teda skupín, oproti ktorým som ja ľavičiar a Kotleba s Vandasom pokojamilovní štátotvotní politici.

Snahou európskeho establishmentu je nastoliť dominanciu vyvoleného Klička nad týmito skupinami, a nepripustiť tak namiesto nespoľahlivej dvojice Tymošenko-Jaceňuk (v unijnej pamäti je ešte čerstvá „mnohoazimutálna politika Tymošenkovej počas jej druhej vlády a prazvláštne biznisy s Ruskom)  vzostup – z unijného hľadiska – ešte nebezpečnejšieho Tiahnyboka s jeho Svobodou a predstavou jadrovej mocnosti Ukrajiny s protiruským ale zato nie proeurópskym smerovaním, s vnútorným programom podobným Putinovi (najmenej v oblasti práv homosexuálov a postavenia „mimovládneho sektora“).   

pp

Čtěte  ZDE: Dilema dosud svobodného východoevropského státu: Vladimir Iljič Putin či José Vissarionovič Barroso?                                   

Nápor – odpor

Tieto udalosti však nie sú nástupom voči Rusku, na akomsi jeho dvorčeku, ako všetci môžeme sledovať už od oranžovej revolúcie, Ukrajina sa dlhodobo v  postsovietskom teritóriu profilovala ako konkurent Ruska (vrátane vytvorenia skupiny GUAM – Gruzínsko-Ukrajina-Azerbajdžan-Moldavsko) a táto jej politika vôbec nebola neúspešná. Teda nebola neúspešná na to, že bola predstieraním vnútornej sily, ktorú Ukrajina nikdy nemala.

Istý známy, poľský nacionalista a aktivista za spoluprácu národných síl na území medzi Nemeckom a Ruskom, v rámci konceptu známeho ako Intermarium, ma svojho času presviedčal o tom, že aj na východnej Ukrajine, je značná podpora pre nezávislú ukrajinskú štátnosť, operujúc jeho skúsenosťami ako pozorovateľa na voľbách v meste Sumy.  Bol to pekný pokus, ktorý ignoroval politickú geografiu Ukrajiny, hlavná deľba nejde medzi Západom a Východom, ale medzi Severozápadom a Juhovýchodom. Juhovýchodom, ktorý zodpovedá slávnemu Novému Rusku osemnásteho storočia, ktoré v zásade zodpovedalo územiam dobytým od Tatárskeho chanátu.

Ukrajina po oranžovej revolúcii, ktorá nebola zďaleka len výsledkom americkej geopolitickej „soft“ intervencie, ale aj vnútorných podmienok, predstavovala dlhšie primárneho geopolitického súpera Ruska v oblasti „blízkeho zahraničia“, súpera, ktorý ad absurdum minimalizoval ruské možnosti byť globálnou veľmocou (nemôžete sa považovať za veľmoc a trpieť v bezprostrednom susedstve marginalizáciu vlastnej 12-15 miliónovej komunity).

Nápor na Ukrajinu uskutočňovalo ako veľmi zaujímavú vlastnú stratégiu Rusko, práve v rokoch po „oranžovej revolúcii“ a to – treba uznať – celkom úspešne. Teda úspešne, ak nehľadíme na svojhlavosť Janukovyča. Okrem toho, ako dlho váhal s podporou ruštiny ako druhého štátneho jazyka (čo mu Rusi patrične vyčítali) cez chladný vzťah Ukrajiny k ruskej podpore Abcházska a Južného Osetska, až po stále nedohody v plynových otázkach (a extrémne nepríjemný proces s Tymošenkovou, ktorý kriminalizuje vlastne aj jej ruských partnerov z Gazpromu).

Janukovyčova predstava o samostatnom kurze a európskej budúcnosti Ukrajiny, pri súčasnom zachovaní dobrých vzťahov s Ruskom, bola odsúdená na neúspech. Zdôrazňovanie ruskojazyčnej identity východnej Ukrajiny, ako aj rozsiahla práca tajných služieb na rozbití Baťkivščiny posilnilo predtým marginálnu Svobodu tak, že získala 10 % vo voľbách, a podnietilo UDAR, Svobodu a Baťkivščinu k spolupráci pri rozdelení území na kandidovanie v jednomandátových obvodoch, čo opozíciu výrazne zjednotilo aj mentálne.

Ak sa bližšie prizrieme na demografiu Ukrajiny, uvidíme, že Ukrajinu Rusko jednoducho nedokáže efektívne ovplyvňovať v situácii ak sú ukrajinské sily (sily reprezentujúce ukrajinojazyčný stredozápad krajiny + krymských Tatárov, so silným podielom gréckokatolíckej cirkvi a ukrajinských pravoslávnych cirkví – autokefálnej a kievského patriarchátu) jednotné. Jediná šanca ruskej komunity v takejto situácii je získanie buď podpory stredu Ukrajiny (bojom proti takzvanému extrémizmu Svobody, poukazovaním na UPA a dedičstvo SS-Galizien). Symbolickým koncom takejto politiky sú ako Banderov bilboard na Majdane, tak aj banner s trojzubom na FB stránke FC Dinamo. Oba symbolizujú rast ukrajinského nacionalizmu a jeho širšie akceptovanie na strednej Ukrajine.

Občianska vojna alebo mierové rozdelenie?

Samotný Janukovyč by podobne ako kedysi sudetskí Nemci alebo slovenskí Maďari rád videl akúsi formu udržania statu quo, ktorý by umožnil aby jeho východoukrajinská ruskojazyčná voličská báza bola užitočná (čo sa nemôže stať v prípade zjednotenia ruskojazyčných oblastí s Ruskom).  Na druhej strane ukrajinské národné sily usilovali donedávna (a oficiálne ešte stále usilujú) o jednotu Ukrajiny, vrátane zrušenia autonómie Krymu.

Ich postup v posledných dňoch, keď začali budovať paralelné mocenské štruktúry počnúc Národnou radou a pokračujúc obsadzovaním úradov guvernérov (ktoré V. Danda nazýva terorom napriek stanovisku aj pro-janukovyčovských miestnych orgánov, v Ľvove napríklad prokuratúra odmietla trestne stíhať účastníkov obsadenia sídla oblastnej správy, pretože dav „prišiel pokojne na prijatie k predstaviteľovi štátnej správy, ktorý pokojne odstúpil z funkcie“) však má značný potenciál vyústiť inak – a to vybudovaním mocenskej bázy ruskojazyčného obyvateľstva na juhovýchode (so spornou oblasťou Krymu), a Ukrajincov na severozápade (odhliadnuc od komplikovanej situácie na Podkarpatsku, ktoré nejaví taký stupeň podpory haličsko-ukrajinského smeru, a ktorého Rusíni i Maďari boli skôr orientovaní na Stranu Regiónov v nádeji na obnovu autonómie).

Oblasti strednej Ukrajiny, a komplikovaná demografická a geopolitická situácia Krymu môžu byť jablkom sváru, ktorý vyústi namiesto mierového rozdelenia do občianskej vojny. Podobne ako v bývalej Juhoslávii nevyjasnenosť štátnych a etnických hraníc môže eskalovať napätie, kým jednoznačná a nesporná hranica s malým populačným rozmedzím či enklávami bez kontaktu s hlavným kompaktným územím národa by viedli k pokojnému rozdeleniu (ako v česko-slovenskom prípade).

Samozrejme, účastníci ukrajinského konfliktu majú ešte naporúdzi rozličné kompromisné riešenie. Je však celkom zrejmé, že takým riešením nie je kastovanie táborov navzájom, ku ktorému už dochádza. Pritom však vývoj, ktorý by smeroval k rozdeleniu, by mohol byť pre Rusko potenciálne vyslovene výhodný, a je na mieste otázka, či podobne ako vo forme podpory Natalie Vitrenko v rokoch „Oranžovej revolúcie“ nie je aj dnes akýmsi „plánom B“ ruských geopolitikov.

Vyhnúť sa mysleniu ghetta

Čo z toho vyplýva pre nás, ľudí, ktorí sme sa nezaradili do davu (alebo ako by povedal Evola „diferencovanými ľuďmi“) ? Umenie rozlišovať, a snaha nenechať sa manipulovať, by súčasne mala sprevádzať nezaujatejšia analytika. Jednou z našich úloh a naším jednoznačným spoločným záujmom je nezmeniť svoje myslenie na myslenie ghetta. A v jednoduchej geopolitickej perspektíve. Či už bude mať Ukrajina 43 miliónov alebo 30 miliónov obyvateľov, stále bude mať potenciál silného regionálneho hráča (po rozdelení možno vďaka vnútornej jednote aj vyšší).

Nemyslím si, že je záujmom národných konzervatívcov v Európe, naskočiť na vlak odsudzujúci ukrajinskú opozíciu. Či už ide o odsudzovanie strany Svoboda ako nacionalistickej a antisemitskej (ako je tomu u Európskeho židovského kongresu) alebo o odsudzovanie demonštrantov (raz obviňovaných že sú platení a inokedy že sú extrémisti ktorých opozícia nemá pod kontrolou). Janukovyč je dnes v ruskej priazni. Ale ruská geopolitika si môže dovoliť to čo my nie. Môže si dovoliť horlivo podporovať Janukovyča, a súčasne pripravovať rokovania s prípadnou novou vládou (viď Líbya či Srbsko).

Je to správanie veľmoci, ktoré zďaleka nesúvisí iba s agendou LGBT či nepolitickou politikou, alebo otázkou vnímania suverenity, ako nás zvádza uzatvárať analýza V. Dandu.


Známý slovenský publicista a expert na Rusko a Ukrajinu Sergej Chelemendik dává naopak za pravdu Václavu Dandovi.

Podstata toho, co se děje na Ukrajině se dá shrnout do dvou jednoduchých vět.: 1. Jde o útok na státnost Ukrajiny. 2. Tento útok je vedený z venku. Vše ostaní je jen omáčka. Jsme ovlivněni evropskými masmediemi. Kdo útočí na státnost Ukrajiny a na vládu, která byla většinou lidu zvolena? Nemusím pokračovat. Víte sami. Kdo má zájem aby Ukrajina se rozdělila válkou? Nemusím pokračovat. Jde o biblický princip vyjádřený takto: Kdo zasevá vítr, sklízí bouři. Cožkoliv by člověk rozsíval, bude sklízet. Ty země, které v Ukrajině zasévají vítr budou také s Ukrajinou sklízet bouři. Modlete se za situaci, Evropa je ohrožena vlastní vinou. A nejenom Evropa. Duch války duní na východě. Evropané, čiňte pokání.                                                                                                                                

pp


REKLAMA

Tagy článku

Doporučujeme

Františkův biják: Jen Mlčení anebo oslava selhání? Věrnost a odvaha se dnes nenosí. Kultura ve vleku úpadku ducha. Neznámá epocha dějin Země vycházejícího slunce. Všichni víme, komu se líbí. I ty, Martine?

Františkův biják: Jen Mlčení anebo oslava selhání? Věrnost a odvaha se dnes nenosí. Kultura...

Měsíc na obloze: Vládce noci i spolehlivý služebník lidí. Kde se vzal? Odpovědi hledejme v První knize Mojžíšově. Užívat viditelné a odhalit neviditelné. Dokonalé věci nevznikají samy od sebe

Měsíc na obloze: Vládce noci i spolehlivý služebník lidí. Kde se vzal? Odpovědi hledejme...

REKLAMA

NEJČTENĚJŠÍ

Volby v Německu: Jde o víc, než tušíme. Poprvé od války se může do parlamentu dostat opoziční strana. Proč jel Steinmeier do Prahy? Proč Merkelové bažiny nevěří průzkumům? Jejich obavy, naše naděje

Volby v Německu: Jde o víc, než tušíme. Poprvé od války se může do parlamentu dostat opoziční...

REKLAMA
REKLAMA
Facebook Protiproud.cz
REKLAMA
REKLAMA
REKLAMA
Tento web používá k poskytování služeb, personalizaci reklam a analýze návštěvnosti soubory cookie. Používáním tohoto webu s tím souhlasíte.Další informace
Na začátek stránky